Tomáš
Falb
(1985)

13 rokov bez lekára a hneď nemocnica

„Chcel som byť tam, kam nevstúpila ľudská noha,“ prednesie so smiechom a nadsádzkou svoje vtedajšie mentálne nastavenie, ktoré mu sčasti zostalo dodnes a poháňa ho vpred. Ako každý mladík, aj on mal veľké plány. Chcel ísť pracovať do Švajčiarska, postaviť si dom, ale ešte predtým túžil vystúpiť na Elbrus. V rámci tréningového procesu v zime veľa lyžoval, a keď na jar presadol na bicykel, zažil nemilé prekvapenie. „Šliapal som z Koliby na Kamzík, ale počas jazdy som si musel urobiť osem prestávok. Na kopci mi dochádzal dych, hoci svalovo som bol na tom dobre. Bol to špecifický pocit, ktorý som dovtedy nezažil,“ priznáva s odstupom viac ako dekády. Keďže chcel ísť za prácou do zahraničia, vybral sa na preventívnu prehliadku. Najskôr si však musel nájsť všeobecného lekára pre dospelých, lebo zdravie mu prialo natoľko, že naposledy bol v ambulancii ešte ako dieťa u svojej pediatričky. Vytiahol teda zabudnutú zdravotnú kartu z knižnice a absolvoval vstupné vyšetrenie u nového „obvoďáka“. „Na EKG som mal zväčšenú pravú komoru srdca, ale lekár mi tvrdil, že u športovcov ide o bežný nález. Našťastie, ozval som sa s tým, že po trinástich rokoch bez lekára by som ho neobťažoval zbytočne a že cítim, že so mnou niečo nie je v poriadku. Ešte raz sa pozrel na nález a poslal ma ku kardiológovi v tom istom zdravotníckom zariadení. S nálezom som dlho sedel v čakárni. Keď som sa dostal do ambulancie o 17:30 hod., lekár mi povedal, že už domov nepôjdem, lebo som pacientom. Chcel mi zavolať sanitku, ktorá ma mala odviezť na Kramáre,“ napínavo rozpráva Tomáš, ktorý vtedy odvoz odmietol. Najskôr išiel na pizzu, zbalil si doma veci a po svojich odkráčal do nemocnice.

Prvý

Na internom oddelení ležal na pozorovaní zhruba tri týždne. Lepšie povedané – neležal. Z plného pracovného nasadenia nedokázal prepadnúť do ničnerobenia, a tak zašiel za personálom, nech mu pridelia nejakú robotu. Medzi vyšetreniami a návštevami strihal gázu, pečiatkoval… Potom ho prepustili domov s tým, že o jeden a pol mesiaca sa má hlásiť v ambulancii Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb (NÚSCH). Medzitým sa vrátil k výškovým prácam, no nevládal ako kedysi. Plán zvládol s maximálnym nasadením, aj to len s odretými ušami. Ochorenie však na ňom ešte stále nebolo vidno.

Po tom, čo mu na NÚSCH urobili katetrizáciu, v rámci ktorej sa meria tlak v pľúcach, sa u neho potvrdila diagnóza pľúcnej artériovej hypertenzie. „Diagnózu neprijmeš hneď. Mne to trvalo asi rok, ale aj tak som si myslel, že budem prvým pacientom na svete, ktorý sa vylieči,“ vyhlási Tomáš bez mihnutia oka a dodá, že realita ho čoskoro dobehla. Najskôr dostal tabletkovú formu liečby, ktorú prvý rok dopĺňal alternatívnymi metódami, no jeho snaha zostala bez väčšieho efektu. Po jeden a pol roku prešiel na inhalátor s liekmi, neskôr nasledovali ďalšie fázy liečby, pri ktorých mu už do smiechu nebolo. Každá mu pripomínala, že je na tom opäť o čosi horšie, a približovala ho k méte transplantácie pľúc. „Človek si nikdy nechce pripustiť, že ochorenie graduje. Vždy keď mi dali novú liečbu, bol to psychický skok. Pred doktormi som bol v pohode, no prišiel som hore na Kamzík a chcel som vyrúbať celý les, toľko som mal v sebe zlosti. Nebol som zlomený, ale naštvaný. V takom momente sa ti pustia slzy, potom sa z toho vyspíš a ideš znovu s úsmevom,“ otvorene priznáva Tomáš.

Nové pľúca ako dar

V čase, keď sa mu zdravotný stav zhoršil natoľko, že bol niekoľko mesiacov na kyslíku, zostal „uväznený“ doma. A práve vtedy nastal zlom, keď si začal uvedomovať obnaženú realitu. Stále bol však aktívny v Združení pacientov s pľúcnou hypertenziou (ZPPH), pričom Tomáš má veľkú zásluhu na bežeckých tímoch, ktoré šíria osvetu v dresoch združenia s grafikou pľúc. V pražskej Fakultnej nemocnici v Motole absolvoval sériu vyšetrení, ktoré rozhodli o tom, že jeho meno sa ocitlo na transplantačnej listine.

„Práve som sa chystal s kamarátom na obed. Nastúpil som ledva do auta a rodičia za mnou zavreli bránu. Keď som bol asi sto metrov od domu, zazvonil mi mobil. Na displeji svietil nápis Transplantačné Praha. Chvíľu som sa naň pozeral a hlavou mi prebleslo, že by som to asi mal vziať. Ozval sa ženský hlas, ktorý mi oznámil, že v Prahe na mňa čakajú nové pľúca a že či súhlasím s transplantáciou,“ spomína na oznámenie správy a v jeho hlase dosiaľ počuť pohnutie. Hneď otočil auto domov, vzal si tašku do nemocnice a s rodičmi sa rozlúčil so slovami: „Neplačte moc, o dva týždne som doma.“

Ešte si stihol dať naplniť lieky do zabudovanej pumpy, sanitka ho odviezla na letisko, odkiaľ ho vzal vrtuľník do Brna a potom do Prahy. Z letiska ho do Motolu priviezla opäť sanitka. Na mieste si ešte stihol spraviť video s personálom, odviezli ho na sálu a mesiac a pol o sebe nič nevedel.

Schudol na 40 kilogramov

„Uspali ma, nafúkli nové pľúca, zistili, že sú väčšie, museli ich orezať, zašiť – zlyhalo mi na stole srdce, potom obličky, prederavili mi žalúdok, chceli ho vybrať, ale nakoniec mi ho nechali. Napojili ma na mimotelový obeh. Transplantácia trvala 12 hodín a stratil som 4,5 litra krvi. A to bol len začiatok,“ vymenúva Tomáš nečakané komplikácie. Dlho ho nedokázali prebrať, bol v umelom spánku s otvoreným hrudníkom, keďže mu kúsok kosti roztrhol pľúca. „Keď som sa prebral, bol som ležiakom. Mal som preležaniny, schudol som na 40 kíl, najskôr som len žmurkal a hýbal očami, potom som sa rozhýbal,“ pokračuje vo svojom neuveriteľnom príbehu. Celkovo strávil na ARO 78 dní, z nemocnice ho pustili po 4,5 mesiaci. Pľúca fungovali, Tomáš dýchal voľne, mohol žiť.

Nový orgán prijal s vďakou, no rozhodol sa, že nechce poznať meno svojho darcu. Ako každý človek po transplantácii, užíva imunosupresíva. Pomaly sa vracia do pracovného procesu, venuje sa fotografii, kresleniu, bicyklovaniu a pomoci pacientskej komunite v ZPPH. Energiu mu dodávajú dobrí ľudia, ktorých má okolo seba dostatok. To, čo dáva, sa mu prirodzenie vracia späť.